AKO NALOŽIŤ S BREMENOM V DUŠI

            Max Kašparů v jednom zo svojich duchovných zamyslení prirovnáva hriechy človeka k množstvu kameňov, ktoré si človek nesie ako ťažkú nošu na vlastnom chrbte. O možnostiach, ako sa ich zbaviť, hovorí: „Ak svoj stav zveríme psychológovi, bude nás učiť, ako naň zabudnúť. Ak psychiatrovi, predpíše nám pravdepodobne tabletky na spanie. No existuje ešte jedna cesta, lepšia ako tie vyššie uvedené. Je to cesta do spovednice. Ak totiž zveríme svoje „kamene“ Ježišovi, uzdraví nás.“
            Úprimné vyznanie viny je prvou podmienkou dobrej spovede. Viny celkom konkrétnej, nie iba priznanie si akejsi všeobecnej príslušnosti k hriešnemu ľudstvu. K Bohu by sme nemali pristupovať ináč, iba s uznaním viny. A očakávať by sme mali odpustenie, nie vyhlásenie za nevinných. Vieme, akú máme tendenciu hriech ospravedlňovať, hľadať preň krajšie pomenovanie, máme naporúdzi výhovorky, radi presunieme vinu na druhého. A naopak, snahu o polepšenie vopred prijímame s predvídaním nezdaru.
            Tiež je škoda, že sa z nás vytratilo vedomie, že s hriechom treba bojovať. Nielen ho vyznávať vo sviatosti zmierenia, ale mu aj aktívne odporovať. Nie prijať hriech ako realitu, s ktorou sa musíme vyrovnať. Vďaka tomu robiť kompromisy, zdôvodňujúc, že v tomto, hriechom ovládanom svete, to ani inak nejde. A pritom zabúdame, že takýto svet sme si svojimi postojmi vytvorili my sami a naďalej ho upevňujeme.
            Akým požehnaním pre náš život by bolo, keby sme pochopili, že najsilnejším múrom medzi Bohom a nami je práve vlastný hriech. Boh nám ponúka svoje milosti, no my sme pre ne uzatvorení. Je to niečo podobné, ako keď pozveme slepého, aby sledoval s nami západ slnka. Celá krása ostáva bez odozvy, lebo on ju nevidí.
            Započúvajme sa do hlasu svätého Jána z Kríža, ktorý volá k svojim poslucháčom: „Duše, stvorené na to, aby ste sa kochali vo vynikajúcich Božích daroch, čo robíte? Okolo čoho sa točia vaše túžby? Aká žalostná je slepota Adamových detí, keď nevidia, hoci ich zalieva toľké svetlo, a sú hluché na také hlasné volanie!“

Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto hodinu plače a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto vyučuje celý svet. Ten, kto pozná svoju vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto videl anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov.
                                                                                                                      sv. Izák Sýrsky